Neodbytný vietor sa opieral do okien izby osvetlenej jedinou žiarovkou umiestnenou v oválnom sklenom tienidle. Pripomínalo mu mohutné kyvadlo pondusoviek, o ktorých toľkokrát čítal v historických románoch. Prechádzal sa po schodisku s červeným kobercom pripevneným na každom stupienku mosadznými žŕdkami, dôstojným krokom prechádzal po salóne, ktorý bol plný vyberanej spoločnosti a v bielych rukavičkách sa načahoval po pohári s vínom, ktorý po dopití nečujne položil naspäť na podnos sluhovi v livreji. Dámy obdivovali jeho peknú tvár, vystupovanie a prejav aristokrata, zatiaľ čo páni s nemalou závisťou hľadali nedostatky jeho inak dokonalého obleku. Posteľ, na ktorej skutočne sedel, pamätala mnoho príbehov, skutočných i vysnených, skľučujúcich aj vytúžených. Nespočetné letné dni a noci na nej presedel listujúc stránkami kníh, ktoré ho unášali do sveta, v ktorom bolo prirodzené túžiť po kráse, šťastí a vášnivej láske. Cesty literárnym nekonečnom striedala realita, pripomínajúca sa spomienkami. Vyvolávala ich každá vec v tej miestnosti. Zelený šatník vľavo mu pripomínal šaty jeho nebohej matky, ktorých sa zbavili. Uvažoval prečo. Aj po rokoch sa mu tisli do očí slzy, za ktorých príčinu sa hanbil. Nebola ňou samotná skutočnosť, že jeho matka už nerátala svoje dni, prenasledovali ho takmer výčitky, celkom nezmyselné. Otec sa chcel zbaviť tých chudobne pôsobiacich šiat, ktoré aj v ňom museli vyvolávať úzkosť. A možno si len pamätal, ako aj v tých najobnosenejších vyzerala majestátne vo svojej múdrosti, odovzdanosti a obeti. Odstránil boľavý vred. No prečo v šatníku naďalej zostáva jej pripomienka, a to tá najbolestnejšia, fatálna. Vždy, keď ju ako malý zazrel, venoval jej zaujatý a nechápavý pohľad. No teraz, kedykoľvek ju zočil, odvracal pohľad zbavený milosti nevedomosti. Vypchávka. Vypchávka do podprsenky. Tá, ktorá mala nahrádzať časť tela, ktorú si vzala choroba. Tá vypchávka, fotografia jeho matky schovaná v spinkovači a plastové kríže poschovávané v zákutiach bytu, ktoré mali podľa ľudového liečiteľa chorobu vyhnať, zamorovali jeho domov smutnými spomienkami a ustavičnou hrozbou. Hrozbou kyvadla ustavične opisujúceho svoje neúprosné oblúky. Treba sa ponáhľať. Vždy. A zakaždým.
Naľavo bola uložená druhá posteľ, kedysi pripojená k vedľajšej. Na tej zvykla sedávať a hľadieť so zaslzenými očami cez okno. Mnohokrát ju takú videl. Nerozumel tomu. Pre neho bolo všetko v živote jednoduché. Jeho najväčší problém bol vyriešený zdolaním druhej poličky kuchynského nábytku.
S pribúdajúcim vekom mnohému porozumel. Bránil sa spomienkam. Spočiatku vedome, postupne však celkom mimovoľne. Jeho pamäť síce uchovávala aj tie najmenšie detaily, no uvedomoval si ich čoraz menej. Prechádzal miestnosťami, chodbami, ulicami a životom s klapkami na očiach. Čo ho tak strašne zväzovalo a usmerňovalo jeho kroky, často pre neho nepochopiteľné? Odkiaľ tí démoni minulosti, čo sa jasne zjavujú len vo chvíľach, keď sa myseľ prebúdza z hlbokého spánku? Cítil, že nie je slobodný. Niečo ho neustále spútavalo. Potreba prameniaca z nedostatku. Ľudského tepla.
Celkom ju potlačil v askéze študenta žijúceho len pre vyššie princípy, štúdium, vedu a vznešeno. To ale neskôr nestačilo. Uspokojenie neprichádzalo. Srdce sa chvelo zúfalstvom a podľahlo by, ľahko, aj nehodnému.
Prišlo ich hneď niekoľko. Uvedomoval si, že sa mu páči ich dominancia, ochranárstvo, nadhľad. Bieda ho desila, nemajetným sa vyhýbal, nie pre povýšenosť, pre prostý a z hlbín duše vyvierajúci strach.
A zrazu sa objavil on. Jeho smutné oči zaliate dávnym bôľom, nenútený smiech a spôsoby, zhrbená chôdza nesmelého chlapčaťa. Hral na klavíri, tak citlivo. Stále mu ubližoval, svojou ľahostajnosťou, výsmechom, nepochopiteľným chladom a naraz otvorenou náklonnosťou. Tak strašne chcel, aby ho zvieral v náručí. Silno a láskajúc ho. Azda ako ona?
Znova sedí na rovnakej posteli. Starší, skúsenejší, no rovnako bezbranný. Pohybujúci sa tieň kyvadla ho zbavuje slobody. Aj v ten najslnečnejší deň kráča v tieni neprítomnej bytosti, ktorý mu zacláňa obzor.
Sedí, bezmyšlienkovito, obrnený voči všetkému, čo vyvoláva spomienky, prebúdza pochované a potlačené. Kto príde zhasnúť svetlo?
Komentáre
Pekné...
:)