V pološere svojej detskej izby osvetlenej jedinou slabnúcou žiarovkou sledoval svoj obraz v zrkadle. Nerobieval to rád, nepáčil sa sám sebe, napriek tomu však takto hľadel do vlastných očí čoraz častejšie. Často si pri tom spomenul na pocit, ktorý zažil azda len raz v živote. Taký silný, že ho celkom jasne cítil aj po pätnástich rokoch. Prišiel do kuchyne, zastavil sa, zahľadel sa na neurčitý bod a krúžiac očami po miestnosti hľadal, čo sa v nej zmenilo. Prečo sa zrazu celý zachvel a prečo tá potreba hľadať? Práve v tom náhodnom momente, celkom neočakávanom, našiel...
Dlho svojmu objavu nedokázal dať meno, nepomenovaný pocit prebýval v jeho vnútri a nestrácal na sile. Vždy si bol istý, že mu inštinktívne rozumie. Jeho vnútro mu položilo otázku a s odpoveďou nechávalo na seba dlhšie čakať. Škola života vie, kedy je ucho schopné naslúchať. Odpoveď mu napokon prezradila. Podarilo sa mu pomenovať ten neodbytný zhluk vnemov a zistil, že na tabuľu sa písalo nezmazateľnou kriedou, ktorej stopy zostanú navždy čitateľné. Isteže, nie pre každého a nie pre každého rovnako. Závisí to od toho, či žiak pozorne sedával v lavici a upieral zrak pred seba, alebo radšej hľadel cez okno na rušnú ulicu.
Vtedy dávno stál nehybne na mieste a povedal si, že je to on, hľadel na seba s odstupom, akoby sa mu prizrel neznámy Chodec, ktorý náhodou prechádzal okolo a pristavil sa pri ňom. Nepremeriaval si ho však chladným pohľadom. Naopak. Hľadel na neho prekvapene a pozorne si ho prezeral. V jeho očiach bol záujem a vzrušenie z nepoznaného, radosť z budúceho objavovania. A tiež strach objaviteľa, ktorý nájdené vystavil pohľadom ostatných...
Komentáre