Otváram oči. Pomaly. Snažím sa predĺžiť prebúdzanie. Hrozba ťažkého dňa oči neustále zatvára. Hlavou mi prebleslo – plyšové kreslá nechávajú na seba dlho čakať. Čo, preboha, mi chce týmto moje podvedomie odkázať?! Možno len to, že by bolo vhodnejšie jesť otcovu sviečkovú o jednej poobede, nie v noci.
Povinnosť ma prinúti vstať – o štyridsať minút neskôr, ale predsa. V ústach typická pachuť rána. Hrdlo zovreté smädom, telo spotené, priestor okolo postele posiaty topánkami, stôl zaprataný knihami a haraburdím, odchýlené okno prepúšťajúce hukot ventilácie neďalekej budovy a trocha čerstvého vzduchu, primálo pre tri dýchajúce telá na posteliach internátnej izby. Iba telá. Zbavené výrazu, mimiky, v spánku, v ktorom sme všetci rovnakí. Roztržitý študent, zaneprázdnený manažér, dieťa, ustarostená matka, ktokoľvek, akéhokoľvek charakteru, veku a postavenia spí v zásade rovnako. Nekontroluje sa. Spánok je vzácnym momentom všeobecnej úprimnosti a znemožnenej pretvárky. V bdelom stave mnohí dokážu klamať aj svojím telom, majstri dokonca očami, v spánku nikto. Ešte som nespoznal človeka, ktorého by som neznášal aj v spánku. Spánok je azylom pre kreténov, zraniteľnosť spiaceho ma núti brať ich na milosť.
Po tom ako zisťujem, že mám vlastne každého rád, odoberám sa do kúpeľne pomalým a neistým krokom, opatrne otvárajúc dvere. Nerád prerušujem ilúziu všadeprítomného dobra. Na chodbe ma víta pach smetného koša. Zodpovednosť za spoločný priestor rozložená medzi niekoľko osôb zapácha rovnako ako rozkladajúce sa smeti. Nasleduje povinná očista. Neznášam ju. V každý pracovný deň, kedy nie je milým pôžitkom, ale nevyhnutnosťou. Je náhlivá a skľučujúca. Hnevá ma, čo všetko musí človek podstúpiť, aby svoj zovňajšok pripravil na deň strávený medzi ľuďmi. Opláchnem si tvár, umyjem zuby, trošku dopomôžem daru zraku a nakloním sa ponad sprchovací kút. Nie je najčistejší, ešte že je v kúpeľni prítmie a nikto z nás nebol schopný ohlásiť na vrátnici vypálenú žiarovku. Hra tieňov je pre odraz v zrkadle lichotivejšia, isteže.
Začnem si umývať vlasy. Mám dlhšie vlasy. Dlhšie ako bežný muž, no kratšie ako väčšinová žena. Pár z nich sa kĺže dolu k odtoku, som znepokojený. Čo ak prídem o všetky...Opatrne ich suším uterákom. Oblečiem sa. Čuch mi je svedkom, že do čistej košele. Len v prípade tiesne odvraciam nos a vsugerujem si pocit voňavosti. Obúvam sa a zdravím sa prebudivšiemu spolubývajúcemu. Odroň. Krása letného rána je intímnou záležitosťou, narušiť ju je nemiestne, ibaže na jej zdieľanie máte človeka, s ktorým intimitu bežne vytvárate.
Znechutený vychádzam z izby. Nikdy ma neprestane štvať prílišná ľahkosť, s akou sa tie dvere otvárajú. Dám im to najavo tresnutím. Ľahké dvere sú symbolom lacnoty. Neprekážajú na chlieve, kuchynskej skrinke alebo nočnom stolíku. Ale tu...Teší ma aspoň myšlienka na školskú bránu. Na bránu majestátnej historickej budovy, ktorej kľučku sťažka stisnem a zaplaví ma blahobytný pocit ťažko sa roztvárajúcich dvier. Radosť prejsť. Ak máme na mysli samotné prejdenie, nie jeho účel.
Schádzam po schodoch a zo suterénu chodbou prúdi chladný vánok s vôňou pivnice. Smutný dojem spôsobený dvermi sa stráca. Vychádzam na ulicu. Neznášam leto. A obzvlášť keď nevie, kedy nadišiel jeho čas. V páľave sa presúvam k zastávke električky. Milujem to technické bzučanie. Takto bzučia len tie hranaté, čo idú do Rače. Nastúpim a stojím ako prváčik na hodine telesnej výchovy. Celkom mimovoľne. Chýbajú už len červené trenírky a cvičky. Hodiny baletu mi značne zlepšili držanie tela, no niekedy to vyzerá trocha neprirodzene. S radosťou na ne spomínam a nepohnuto stojím, bez ohľadu na zrýchľovanie a brzdenie a trhané pohadzovanie vagónom. Len prenášam váhu z nohy na nohu a uvedomujem si, ako rád by som namiesto školy alebo práce šiel teraz do sály baletného súboru a plnil si tým svoje pracovné povinnosti. Som na Šafku, už len jedno demi-plié ma delí od kontaktu s chodníkom, ktorý ma privedie až na miesto, kde budem deväť hodín vytvárať hodnoty.
Sedím v práci. Konečne. Behanie po úradoch vyčerpá duševné i fyzické sily. Aspoň že som mal šťastie na moju obľúbenú úradníčku. Každý jej pohľad je ako hod hovnom priamo do tváre. Strašne sa na tom bavím. Zbožňujem ten úradnícky flegmatizmus, ten oduševnený nezáujem a pohŕdanie svojou prácou. Do dokonalosti ho privádzajú dámy, nič v zlom, ale na toto sa muži skutočne nedoťahujú. Len dámy dokážu pohybovať zápästím a odhadzovať spinky tým nenapodobiteľným spôsobom, ktorý požíva môj obdiv. Na pošte sú na to majsterky. Pre jasnejšiu ilustráciu toho, v čom som našiel zaľúbenie, postačí výrok pracovníčky živnostenského úradu: „Kam som dala tie kolky od samej radosti?!“ Viem, že sa nesmejete. Bez tej intonácie to nie je ono. Nič to. Aspoň toto ma rozveselilo.
Zostávajú posledné dve hodiny. Budiť dojem zaneprázdnenosti je čoraz ťažšie. Každá ozvena krokov na chodbe znamená potenciálnu hrozbu novej úlohy. Uf. Tieto skončili v kuchynke. Aj by som si otvoril knihu, keby to nebolo také trápne. No nič. Desaťkrát otvorím mailovú schránku a okrem toho, že mi žiadna správa neprišla zisťujem, že muž hodinovým lízaním zadku opice zachránil svojej zverenkyni v zoo život a omylov, ktorých sa ženy dopúšťajú pri kúpe podprsenky, je celkovo päť. Odbila šiesta. Odchádzam. Plyšové kreslá nechali na seba čakať dlhšie ako obvykle.
Komentáre